Dejiny cirkevného zboru evanjelickej a.v. cirkvi v Banskej Štiavnici

Reformačné myšlienky Martina Luthera a Filipa Melanchtona našli odozvu na Slovensku už v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 16. stor. predovšetkým v slobodných kráľovských mestách. V Banskej Štiavnici medzi prvými reformačnými kazateľmi v stredoslovenských banských mestách bol Šimon Kek, Konrád Cordatus a Ján Kresling, ktorí osobne poznali M. Luthera a F. Melanchtona. Významnou postavou reformácie bol K. Cordatus, ktorý pôsobil v Banskej Štiavnici ako kazateľ v r. 1522. O rozšírenie a upevnenie reformácie v Banskej Štiavnici sa najviac zaslúžil nemecký evanjelický farár Žigmund Staudacher, ktorý v meste pôsobil v r. 1526-1533. V tomto období zohrala významnú úlohu mestská rada, ktorá na základe svojho patronátneho práva mala v oblasti náboženského života mesta právo voliť a odvolávať kňazov a učiteľov, organizovať bohoslužby, vypracovávať cirkevný a učebný poriadok. Základom náboženského života mesta bol cirkevný poriadok prijatý mestskou radou. Banskoštiavnický cirkevný poriadok Ordo divinorum, podľa ktorého sa mala spravovať cirkevná obec, bol schválený v r. 1528 a zostavil ho Ž. Staudacher. Od 40-tych rokov 16. stor. reformácia používala rozsiahlu ochranu mestskej vrchnosti. Významnými osobnosťami boli Ján Senensis a Ulrich Cubicularius, ktorí vypracovali pre sedem stredoslovenských banských miest na obranu ich vyznanie viery nazývané Confessio ecclesiarum montanarum civitatum (Confessio Montana, Confessio Heptapolitana). V r. 1567-1571 pôsobil v Banskej Štiavnici ako nemecký farár Gregor Melcer. Pre potreby banskoštiavnickej cirkvi vypracoval v r. 1568 bohoslužobný poriadok Kirchen Regiment auf Schemnitz a v r. 1570 chrámovú agendu Agend-Büchlein für die Pfarrherrn und Kirchendiener auf der Schenmitz. Nachádza sa v nej úprava o svätení sviatkov, poriadok verejných služieb Božích, kolekty, poriadok a formulky prisluhovania večere Pánovej a mnohé piesne, nemecké znenie vierovyznania stredoslovenských banských miest. Významným nemeckým farárom v r. 1574-1580 bol Matej Eberhard, ktorý sa ako senior usiloval zjednotiť výklad vieroučných i liturgických otázok evanjelických obcí v stredoslovenských banských mestách. V 16.-17. stor. sa evanjelické Služby Božie vykonávali v banskoštiavnických gotických kostoloch, ktoré boli v období protireformácie evanjelikom odobraté. Dnešný rímsko-katolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie slúžil ako nemecký evanjelický kostol v r. 1575-1669, slovenským evanjelickým kostolom bol v r. 1580-1672 neskorogotický Kostol sv. Kataríny. Reformácia na Slovensku zintenzívnili kultúrny život najmä literárnu tvorbu. Napriek nepriaznivej situácii, náboženským nepokojom, stavovským povstaniam, zosilňujúcej sa protireformácii boli mnohí baskoštiavnickí evanjelickí kňazi a učitelia v 16.-17. stor. literárne činní. Spomedzi nich možno spomenúť: Anton Pausius, Tomáš Fabri, Ján Institoris-Mošovský, Juraj Bucholtz, Eliáš Pilárik, Štefan Pilárik a ďalší. Koncom 16. stor. a až do konca sedemdesiatych rokov 17. stor., kedy museli z dôvodu protireformačných útokov a rekatolizácie zo strany jezuitov opustiť mesto evanjelickí farári a učitelia, sa väčšina mešťanov banských miest hlásila k evanjelickej cirkvi, ktorá mala v banských mestách silné pozície. Politická situácia začiatkom 17. stor., koniec pätnásťročnej vojny s Turkami, protihabsburské stavovské povstania Štefana Bočkaja, Gabriela Bethlena, Juraja I. Rákociho a Imricha Tököliho, ktoré okrem svojich mocenských cieľov proklamovali ako jeden z cieľov aj boj za slobodu náboženského vyznania, priniesli ničením banských zariadení a ochromením banskej prevádzky, zvýšením daní a rôznych poplatkov Banskej Štiavnici a ostatným banským mestám hospodársky úpadok. V období protireformácie boli evanjelikom viackrát odobraté kostoly a tiež škola. Mnohí kňazi odošli do vyhnanstva. Náboženské prejavy evanjelikov boli v Banskej Štiavnici obmedzené na minimum. Na základe prijatých zákonov na Šoproňskom sneme v roku 1681 si evanjelici v Banskej Štiavnici postavili v roku 1688 drevený artikulárny kostol oproti radnici na parcele, ktorú záveťou odkázal evanjelickej cirkvi mešťan Matej Kaiser. Pod vplyvom týchto udalostí začali v Banskej Štiavnici opäť pôsobiť evanjelickí kňazi, ktorí boli povolaní späť z vyhnanstva a tiež bola opäť otvorená evanjelická škola. Napriek šoproňským článkom sa protireformácia na celom Slovensku zostrovala, slobody evanjelikov boli neustále okliešťované. Postihlo to najmä cirkevnú správu a školstvo. Významnou osobnosťou banskoštiavnickej evanjelickej cirkvi v 17.-18. stor. bol nemecký farár a superintendent Štefan Pilárik najml., ďalej to boli ako kapláni Samuel Kvetoň a Jakub Zabler, funkcii slovenského farára pôsobili Eliáš Augustini a Eliáš Augustini ml. Záujmy evanjelickej cirkvi v meste vo veľkej miere obraňoval banský podnikateľ barón Ján Gottfried Hellenbach, ktorý sa zasadzoval aj o znovuorganizovanie evanjelikov. Počas trvania povstanie Františka II. Rákociho v r. 1704 zvolal do Cerova v Hontianskej stolici zástupcov stredoslovenských stolíc, ktorí si zvolili Š. Pilárika najml. za superintendenta banského okolia. Počas stavovského povstania Františka II. Rákociho a po prvom kuruckom sneme v Sečanoch v októbri 1705, na ktorom boli obnovené náboženské práva evanjelikov podľa viedenského a lineckého mieru, došlo v Banskej Štiavnici k normalizácii pomerov a zmierneniu konfesijného napätia. Počas tohoto obdobia bol evanjelikom vrátený v r. 1705 kostol Sv. Kataríny, frauenberský kostol a fara. Významnou udalosťou v dejinách evanjelickej cirkvi bola ružomberská synoda, ktorá zasadala v r. 1707. Na základe jej ustanovení boli vytvorené štyri superintendencie. Banská Štiavnica bola ponechaná v Banskej superintendencii a superintendentom sa stal banskoštiavnický farár Š. Pilárik najml. Cirkevný život evanjelikov bol naďalej obmedzovaný a zhoršoval sa i počas vlády cisára Karola III., ktorý v r. 1731 nariadenie Resolutio Carolina, ktoré v náboženských záležitostiach platilo až do vydania tolerančného patentu a ktoré u evanjelikov vyvolalo sklamanie. Podľa rezorlúcie z r. 1734, ktorá sa týkala administratívneho usporiadaniam bol cirkevný zbor v Banskej Štiavnica zaradený do Hontianskeho seniorátu v rámci Banského dištriktu. V Banskej Štiavnici v období po prijatí satumárskeho mieru a počas vlády Márie Terézie ako nemeckí farári pôsobili Daniel Möller, Michal Unbehauen, Christofor Voigt, Ján Klement, Ján Simonides, Michal Pohl, Ján Demian a superintendent Ján Čerňanský. Slovenskými farármi v tomto období boli Izák Andrícius a Juraj Greguš. Tolerančný patent cisára Jozefa II. z r. 1781 rozšíril náboženskú slobodu v habsburskej monarchii a tiež prispel k oživeniu evanjelického školstva v Uhorsku. V priebehu ďalších rokov boli v nariadeniach Kráľovskej miestodržiteľskej rady vydané spresnenia a vysvetlenia tolerančného patentu, z ktorých mnohé rozširovali náboženskú slobodu evanjelikov. Na základe vydávaných nariadení došlo k oživeniu aktivít jednotlivých cirkevných zborov evanjelickej cirkvi. Počas pôsobenia evanjelických farárov M. Hamaliara a Samuela Košániho bol v Banskej Štiavnici na mieste bývalého artikulárneho kostola a na parcele bývalého mestského skladu tovaru v r. 1794-1796 postavený tolerančný evanjelický kostol na základe projektu viedenského dvorského architekta J.I. Thalera. Kostol bol slávnostne vysvätený 30.10.1796 a slávnostnú kázeň predniesol krupinský evanjelický farár Ján Michalička. Na druhý deň sa konal v kostole cirkevný dištriktuálny konvent, na ktorom bol M. Hamaliar inštalovaný za superintendenta Banského dištriktu. Ďalším nemeckým farárom pôsobiacim v Banskej Štiavnici v prvej polovici 19. stor. bol Samuel Ambrozi, ktorý založil v Banskej Štiavnici súkromnú školu pre chlapcov a dievčatá a školskej problematike sa venoval aj publicisticky. Jeho veľký význam spočíva aj v založení osvietenskej učenej spoločnosti Societas, ex totius monarchiae Austricae viris eruditis coacta, ktorá od r. 1793 vydávala ročenku Novi ecclesiastico-scholastici annales evangelicorum aug. et helv. confessionis in Austriaca monarchia. K významným evanjelickým kňazom pôsobiacim v 19. stor. v Banskej Štiavnici patrili: Štefan Stamminger, Ján Winterlich, Michal Šterzel a Ján Seberíni. Počas obdobia od druhej polovice 19. stor. až začiatku 20. stor. sa vo funkcii nemeckého farára vystriedali viacerí evanjelickí kňazi Ján Michal Seberini, Samuel Weber a Viliam Händl a slovenskými farármi boli Karol Hrenčík a Pavel Žambor. Na základe ustanovení peštianskej synody z r. 1891-1894 sa z dôvodu maďarizačných snáh uskutočnilo nové prerozdelenie seniorátov do dištriktov. Banskoštiavnický evanjelický cirkevný zbor bol v rámci Hontianskeho seniorátu zadelený do Preddunajského dištriktu.

Dejiny evanjelického školstva v Banskej Štiavnici

Budova bývalého Evanjelického lýcea – dnešná trojpodlažná budova vznikla radikálnou prestavbou staršieho renesančného dvojpodlažného objektu, ktorý vznikol zlúčením dvoch gotických domov. Renesančný dom bol stavebne spojený s tzv. Roxerovou bránou, ktorá zo severu uzatvárala Námestie sv. Trojice. Klasicistická školská stavba lýcea bola realizovaná na základe projektu architekta Františka Hausera v roku 1830. Objekt má vkusnú, striedmu, klasicistickú štukovú výzdobu hlavnej fasády a štýlový, v detailoch zachovaný interiér.

Dejiny evanjelického lýcea v Banskej Štiavnici majú dlhoročnú tradíciu, ktorej začiatky siahajú do 16. storočia. Predstavitelia reformácie kládli veľký dôraz na vzdelávanie a výchovu mladej generácie a nadviazali na predchádzajúce humanistické vzdelávanie, pod vplyvom ktorého M. Luther pripisoval veľký význam jazykovednému vzdelávaniu. F. Melanchton vypracoval v r. 1528 saský školský poriadok, ktorý sa uplatňoval aj na území Slovenska. V 16. stor. vznikali na Slovensku nové školy a mnohé bývalé farské školy prešli pod správu mestských rád a zmenili sa na mestské školy. Na základe cirkevného poriadku z r. 1528 prešla banskoštiavnická farská škola pod správu mestskej rady, ktorá prevzala nad školou starostlivosť a dozor. Mestská rada zostavovala a kontrolovala učebné poriadky, vyberala učiteľov a platila ich. Farárovi zostalo iba právo dozoru nad vyučovaním náboženstva. Cirkevný poriadok z r. 1528 zároveň určoval povinnosti rektora a jemu podriadených učiteľov. V r. 1550 bola z finančných prostriedkov mesta postavená pri radnici pre potreby mestskej školy jednoposchodová budova, ktorá bola v období protireformácie odobratá evanjelickej cirkvi. V priebehu 16. stor. došlo ku skvalitneniu vzdelávania a vyučovacích metód. V r. 1587 bol schválený nový školský poriadok Ordo lectionum, ktorého vzorom bol bratislavský školský poriadok a ktorý vypracoval vtedajší rektor mestskej evanjelickej školy Ján Haunold. Pod vplyvom humanizmu sa hlavným cieľom vyučovania stala výrečnosť a napodobňovanie klasikov. Vyučovanie prebiehalo v štyroch triedach. Žiaci sa venovali písaniu, čítaniu, výučbe latinského jazyka na základe gramatiky F. Melanchtona, gréckeho jazyka podľa Mercellera, prekladali diela klasických latinských a gréckych autorov Cicera, Catona, Homéra, Vergília, Ezopa, ďalej sa venovali prozódii, rétorike, dialektike, aritmetike, náboženstvu na základe výkladov z Malého katechizmu M. Luthera a Biblie. V tomto období sa v škole hrávali náboženské divadelné hry, neskôr tiež hry klasických autorov. Pod vplyvom protireformácie a snahou jezuitov bola mestská škola evanjelikom viackrát odobratá. Od r. 1682 bola obnovená výučba na evanjelickej škole, v ktorej moli byť otvorené len gramatické triedy. V r. 1688 zakúpila evanjelická cirkev za účelom školskej budovy od bratislavského obchodníka Hieronýma Hubera dom rodiny Stocker, na mieste ktorého neskôr postavila evanjelická cirkev budovu lýcea. Na evanjelickej škole sa v tomto období vyučovalo v šiestich triedach. Boli prednášané tiež základy vyšších vied, filozofie a teológie. V najnižšej triede sa vyučovalo v slovenskom a nemeckom jazyku. Významným rektorom banskoštiavnickej evanjelickej školy v osemdesiatych rokov 17. stor. bol Krištof Paršic, autor viacerých filozofických, teologických dišpút, historických prác odrážajúcich dobové spoločenské a náboženské myslenie. V r. 1704-1707 funkciu rektora evanjelickej školy vykonával Martin Dubovský. Z ďalších rektorov evanjelického gymnázia sú známi Samuel Zelenka, Štefan Grabec, Samuel Rumy a Ján Blázy. Podľa Resolutio Carolina v r. 1733 vydala Kráľovská miestodržiteľská rada nariadenie, podľa ktorého bola obmedzená činnosť evanjelických škôl na nižšie – gramatikálne. Od r. 1737 bol rektorom školy Dávid Turčáni, ktorý zaviedol nový prísnejší učebný poriadok. Na základe nariadenia a v dôsledku nátlaku mestskej rady a jezuitov došlo v r. 1742 na banskoštiavnickej evanjelickej škole k uzavretiu humanitných tried a škola bola zmenená na gramatickú. Nástupcom D. Turčániho vo vedení školy sa stal Samuel Gažúra a od r. 1755 Ján Severíni, ktorý bol najvýznamnejším rektorom evanjelickej školy v druhej polovici 18. stor, ktorý pôsobil v Banskej Štiavnici v r. 1755-1789. Banskoštiavnickú evanjelickú školu povzniesol na vysokú úroveň. V r. 1766 zostavil nový učebný poriadok Series lectionum scholae evang. Schemniciensis. Na gymnáziu vyučoval matematiku, prírodopis, geografiu, filozofiu, históriu, filológiu a rétoriku. Svojimi učebnicami dejepisu a zemepisu, ktoré boli zamerané pre školské potreby, sa stal jedným z najvýznamnejších pokračovateľom diela Mateja Bela v 18. storočí. Počas pôsobenia J. Severíniho na evanjelickom gymnáziu ako konrektori vynikli Martin Hamaliar, Ondrej Plachý, Ján Kuzmány a Michal Jároši. Viaceré diela J. Severíniho boli vydané u prvého banskoštiavnického kníhtlačiara Jána Františka Sulcera, ktorý pôsobil v meste v r. 1788-1825 a veľkú časť jeho tlačiarenskej produkcii tvorili práve práce evanjelických kňazov a učiteľov. Medzi vydávanými dielami dominovala latinská príležitostná poézia, náboženská literatúra, kázne, modlitby, duchovné piesne, katechetické príručky, spisy z oblasti cirkevnej správy, učebnice pre potreby evanjelického a tiež piaristického gymnázia v Banskej Štiavnici. V r. 1777 bola schválená Máriou Teréziou školská reforma Ratio educationis, ktorá napriek tomu, že sa sústreďovala na reformu katolíckeho školstva, obsahovala požiadavku, aby sa podľa nej upravilo aj evanjelické školstvo a zároveň ovplyvnila užšie spojenie vyučovacieho procesu s potrebami každodenného života. Vzdelanie sa sprístupňovalo všetkým. Na vyšších školách sa pokračovalo vo vyučovaní latinčiny, zároveň sa kládol dôraz na vyučovanie v národných jazykoch na elementárnych školách a väčšia pozornosť bola venovaná výučbe reálnych predmetov – matematiky, geometrie, fyziky, zemepis, dejepisu a prírodopisu. V r. 1806 bola vydaná nová školská reforma Ratio educationis II., podľa ktorej sa zmenila organizačná štruktúra škôl. Reforma umožnila, aby sa každý národ podľa možnosti vzdelával vo vlastných ľudových školách s materinským vyučovacím jazykom. Zároveň však bol vytvorený širší priestor pre vyučovanie maďarského jazyka na školách, nakoľko vyučovanie maďarčiny v nižších ročníkoch škôl a jej ovládanie ako lingua patriae bolo v reforme odporúčané. V dobe osvietenstva v 18. storočí a začiatku 19. storočia bol rektorom evanjelického gymnázia Michal Jároši. Evanjelické gymnázium bolo povýšené 15.6.1808 konventom Banského dištriktu na dištriktuálne gymnázium s finančnou podporou Banského dištriktu. Na začiatku 19. stor. boli rektormi Daniel Kanka, Ján Rojko. V tomto období z iniciatívy rektora J. Rojku, neskôr Mateja Ševrlaya a evanjelického kňaza J. Seberíniho sa začína s výstavbou novej školskej budovy, ktorá bola dokončená v r. 1830. Na otvorení novej budovy evanjelického gymnázia sa zúčastnil aj Ján Kollár, významný slovenský evanjelický kňaz a literát. K významným profesorom a rektorom evanjelického gymnázia patril Štefan Bolemann, ktorý sa zaslúžil o vysokú úroveň výučbu latinského jazyka. Napriek tomu, že škola poskytovala filozofické a teologické vzdelanie, boli prípady, že akadémie a univerzity neakceptovali vysvedčenie evanjelického gymnázia. Z tohoto dôvodu, bola podaná žiadosť o uznanie banskoštiavnického evanjelického gymnázia s ostatnými vyššími školami – lýceami. Túto zmenu žiadal aj Banský dištrikt, ktorý školu finančne podporoval. Na základe rozhodnutia Kráľovskej miestodržiteľskej rady z 21.12.1841 bolo povolené škole užívať názov lýceum. Od októbra 1849 platili v Uhorsku základné smernice pre dočasnú organizáciu školstva, ktoré zavádzali štátny dozor nad verejnými a súkromnými školami a podriaďovali ich ministrovi výučby. V r.1851 bola v Uhorsku na základe nariadenia ministra školstva grófa Lea Thuna zavedená nová organizácia školstva podľa rakúskeho organizačného poriadku Entwurf der Organisation der Ostereichischen Gymnasien und Realschulen z r. 1849. V Uhorsku nariadenie platilo pre katolícke stredné a vyššie školy. Evanjelické školy naďalej podliehali cirkevnej autonómii a štrukturálne a obsahové zmeny sa realizovali na školách pomaly. Na lýceu v tomto období pôsobili významní pedagógovia Karol Molitoris, Daniel Lichard, Ľudovít Šuhajda, Tomáš Szekcsík, Pavol Király, Štefan Launer, Pavol Dobšinský, Ján Brezník. V duchu osvietenstva, nových školských vyučovacích metód dochádza k rozširovaniu vyučovacích predmetov aj na banskoštiavnickom gymnáziu, okrem výučby klasických jazykov, nemeckého jazyka sa študenti vzdelávajú aj v materinských jazykoch, v slovenskom, maďarskom jazyku, humanitných a prírodovedných predmetoch. Pod vplyvom národných hnutí v habsburskej monarchii dochádza k aktivizácii študentského hnutia na evanjelických školách v rámci činnosti literárnych spoločností, čo sa v tomto období prejavilo aj na evanjelickom gymnáziu v Banskej Štiavnici. V r. 1859-1887 evanjelické lýceum bolo pod priamou správou Banského dištriktu. Významným profesorom a riaditeľom lýcea bol J.Brezník. Ďalej na škole pôsobil v tomto období P. Dobšinský, Ľ. Šuhajda, Gejza Moesz, Gejza Osztrolúczky, Karol Hrenčík, Ján Timko Viliam Händel, Karol Jezsovics, Andrej Hlavátsek, Adolf Cserey, Ján Belluš, Andrej Sulcz, Ján Micsinay.

V r. 1881 bol k evanjelickému lýceu pričlenený učiteľský ústav, o ktorý sa už v štyridsiatych rokoch 19. stor. snažil J. Seberíni. Od r. 1887 evanjelické lýceum poberalo štátnu podporu, ktorá bola podmienená dodržiavaním krajinských zákonov, týkajúcich sa školstva a vyučovania maďarského jazyka. Štátna podpora predstavovala pre evanjelické lýceum ročne okolo 7000-8000 korún, čo sa priaznivo odzrkadlilo na rozvoji školy. V r. 1895 bolo evanjelické lýceum v rámci cirkevno-správnych zmien pričlenené k Preddunajskému dištriktu. Štátna podpora školy bola v deväťdesiatych rokoch 19. stor. zvýšená. Dochádza k rozvoju výučby, budovaniu kabinetu prírodovedných zbierok, k zveľaďovaniu profesorskej a študentskej knižnice. V r. 1908 bolo evanjelické lýceum povýšené do kategórie hlavných gymnázií s 8 triedami a došlo aj k odčleneniu učiteľského ústavu.

V r. 1911-1912 bol pre študentov evanjelického lýcea postavený internát, ktorý neskôr slúžil evanjelickému učiteľskému ústavu. V r. 1919 evanjelické lýceum pre zastavenie štátnej podpory zaniklo. Evanjelické lýceum navštevovali študenti prevažne evanjelického vierovyznania, ale aj kalvínskeho, rímskokatolíckeho vierovyznania a po r. 1867 aj izraeliti. Študenti väčšinou pochádzali z Hontianskej, Zvolenskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej, Gemerskej, Novohradskej, Tekovskej stolice, menej z Trenčianskej, Nitrianskej, Spišskej župy, ale aj ďalších stolíc Uhorska – Aradskej, Békešskej, Boršodskej, Hevešskej, Marmarošskej, Peštianskej, Pilišskej, Sabolčskej, Šomodskej, Vesprémskej a iných. Evanjelické lýceum z dôvodu výchovno-vzdelávacích potrieb profesorov a študentov budovalo školskú profesorskú knižnicu, ktorá v minulosti bola po knižnici Baníckej a lesníckej akadémie druhou najväčšou školskou knižnicou v meste. Knižnica prešla v 19. stor. viacerými reorganizáciami usporiadania knižničného fondu. V škol. roku 1918/1919 vo svojom fonde profesorská knižnica obsahovala vyše 21000 knižných titulov. V knižnici sa nachádzali tlače z 15.-20. stor., vydané takmer vo všetkých európskych štátoch, pričom najpočetnejšie boli zastúpené vydavateľské centrá v Nemecku, Holandsku, Belgicku, Švajčiarsku, Francúzsku, ale aj v Anglicku, Taliansku, Čechách, Slovensku a Maďarsku. Knihy boli tlačené v latinskom, nemeckom, francúzskom, gréckom, hebrejskom, maďarskom, českom a slovenskom jazyku. Z celkového počtu kníh boli v knižnici najpočetnejšie zastúpené teologické, jazykovedné, literárne, historické a encyklopedické diela. Diela z prírodovedných odborov, matematiky, fyziky, chémie, biológie, zoológie, zemepisu a geológie tvorili menšiu časť knižnice. V knižnici sa tiež nachádzal veľký počet časopisov z rôznych vedných odborov. Samotná knižnica sa rozvíjala kúpou kníh z finančného rozpočtu školy a darmi profesorov, evanjelických farárov a rôznych inštitúcií. Na škole existovali aj knižnice jednotlivých študentských literárnych spoločností, ktoré väčšinou obsahovali literárne beletristické, básnické, dramatické, jazykovedné, náboženské a historické diela. Počas 19.-20. stor. sa študenti aktivizovali v súlade so školskými nariadeniami a pod dohľadom profesorov v záujmovej činnosti v oblasti hudobnej, telovýchovnej a jazykovo-literárnej a rozvíjali svoje aktivity na základe prijatých stanov jednotlivých spolkov. Na evanjelickom lýceu pôsobil slovenský a maďarský študentský spevokol, v rámci ktorých sa študenti venovali výučbe teórie hudby, hry na organ, hudobné nástroje a spevu. Vystupovali na rôznych spoločenských školských a mestských slávnostiach. V deväťdesiatych rokoch 19. stor. začal na škole pôsobiť telovýchovný spolok, ktorého členovia sa venovali turistickým vychádzkam a šermu. Vzdelávanie študentov v latinskom jazyku a latinskej kázňovej tvorbe podporovala študentov homiletická spoločnosť, ktorá na škole pôsobila v r. 1819-1824. V spolkovej činnosti na evanjelickom lýceu vynikli predovšetkým študentské literárne spoločnosti – slovenská, maďarská a nemecká spoločnosť, ktoré boli organizované na národnostnom princípe s cieľom zdokonaľovania členov spoločností v materinskom jazyku a literatúre. Študentské literárne spoločnosti mali v počiatočnom období samovzdelávací charakter a neskôr vplyvom spoločensko-politických udalostí spoločnosti odrážali aktivity národných hnutí, do ktorých sa študenti zapájali. Medzi známych žiakov školy, ktorí sa zapájali do činnosti jednotlivých literárnych společnosti boli Andrej Sládkovič, Emil Boleslav Lukáč, Alexander Petőfi, Koloman Mikszáth a ďalší.

Autor: Mgr. Adriana Matejková, PhD.